Denník Napoleona – Výlet do Ruska
( Autentickosť denníka bola notársky overená viacerými dvomi odborníkmi, ktorý jednoznačne potvrdili, že tak malým písmom a takým malým brkom sa mohol pýšiť jedine Napoleón )
1.mája - To je ale hic ! Asi zoberiem tak pol milióna svojich najvernejších kamošov a pôjdeme sa schladiť do Ruska. Aj tak tých mužíkov treba potrestať za to, že porušujú obchodnú blokádu Anglicka a dodávajú im hmlu v bandaskách.
3.mája - Skydal som sa z koňa. Niektorí moji vojaci to považujú za zlé znamenie. Keby vedeli, koľko koňaku som vypil včera večer na rozlúčkovej after párty, tak by boli radi, že sa so mnou neskydal aj kôň, lebo ten pil koňak so mnou.
4.máj – Mám také okno, že som z neho skoro vypadol. Hneď, ako vytriezvem, vybehneme na tých kozákov uzimených.
30.máj – Vyrazili sme. Nálada je dobrá, chlapi sa tešia na novú krajinu, architektúru, kultúrne pamiatky a v neposlednom rade aj na dobývanie, drancovanie, lúpenie a znásilňovanie......., proste ako malé deti.
5.augusta - Konečne Rusko. Poslal som kuriéra s depešou ku generálovi Kutuzovovi, aby sme sa dohodli, kedy a na ktorej roli ho aj s jeho armádou vyprášim ako starý koberec a slávnostne prevezmem veškerú moc nad matičkou Rusou.
22.august – Po kuriérovi aj Rusoch akoby sa zem zľahla. Stretávame len opustené a vypálené dediny. Žeby tu vyčíňal nejaký šialený elektroinštalatér, ktorý úmyselne zlým zapojením elektrospotrebičov vyvoláva skraty po celom okolí ?
25.august - Nejak tu prituhuje. Chlapi začínajú vyťahovať štrikované brnenie.
1.septembra – Vrátil sa kuriér. Vraj sa Rusi s nami budú biť,až keď im bude riadna kosa. A to tu teraz dokedy máme akože mrznúť ?
29.septembra – Je nám zima a čakáme, kedy bude aj tým mužíkom.
2.október – Napadol prvý sneh. Tu v Rusku je naozaj všetko veľké, aj vločky. Chlapov, ktorý si pred snežením nestihli dať prilby, sme pochovali hneď za táborom. Ale len do veľmi plytkých hrobov, keďže sa nám minuli potraviny a vysmážané snehové gule nám asi donekonečna šmakovať nebudú.
4.októbra – No sláva ! Na druhom konci zemiakového poľa sa objavili prví vojaci ruského cára. Konečne nejaké vzrušenie, keďže v týchto mrazoch sa v našich feudálnych pornočasopisoch nedalo listovať.
5.októbra - Ráno sa v tábore objavili posmešné ruské letáky, ktoré narážali na moju nízku výšku. To, že mi vždy musia potknúť koňa, keď chcem naňho nasadnúť, ešte predsa neznamená, že som nejaký krpec !!!! Našťastie moji chlapci sa chovajú príkladne a posmievajú sa mi len za chrbtom.
6.októbra – Vzhľadom na narastajúci počet Rusov na druhej strane role som rozostavil okolo celého tábora stráže. Dnes tak prituhlo, že ich ani nebude treba v noci kontrolovať, či nespia. Všetkým nám totiž zamrzli viečka.
8.októbra – Vojaci sa sťažujú, že im počas ranných prízemných mrazíkov omŕzajú nohy. A čo mám asi tak hovoriť ja, keď mne omrzli aj uši ?! Povolil som im postaviť Napoleoniaka, teda mňa v životnej veľkosti, nech sa trochu pobavia. Chvíľu sa po tomto rozkaze bezradne radili, potom zobrali tri delové gule,obalili ich jemnou vrstvou snehu a postavili na seba. Hlavu ozdobili lacnou čínskou napodobeninou mojej cisárskej čiapky a naozaj sa na mne začali baviť.
10.októbra - Tých vojakov, čo sa najviac bavili, som dal o hlavu skrátiť, aby pri Napoleoniakovi toľko nevyčnievali. Som opäť nesmierne obľúbený a všetkými milovaný.
25.novembra – Dnes je taká zima ukrutnica, že ortuť v teplomeri ani nevyliezla zo svojej zemľanky. Spoločne s Kutuzovom sme sa dohodli, že sa zohrejeme delostreleckou paľbou. Po hodine peknej prestrelky však prituhlo tak, že vo vzduchu ostali primrznuté nielen snehové vločky, ale aj delové gule. S ruským generálom sme sa dohodli, že si zapamätáme, ako sme stáli a keď nastane odmäk, tak sa vrátime a budeme pokračovať.
26.novembra – Keďže do rána sa mierne ochladilo na -80 stupňov, nikam sme nešli a pekne sme ostali na svojich pozíciach. Ale len mi, Rusi totiž sústavne popíjajú nejakú nemrznúcu zmes a teraz tu polonahí a s veselým spevom chodia medzi mojimi vojakmi a rozbíjajú ich frčkami do nosa. Keby mi slzy okamžite nezamrzli na slané krúpy, plakal by som ako malé dieťa.
27.novembra – Rozjarení mužíci sa mi poďakovali za dobrú férovku, popriali mi šťastnú cestu domov a nechali ma tam samého medzi mojou totálne rozbitou armádou.
28.novembra – Rozmýšľam, ako doma vysvetlím ženám, kde som zapatrošil pol milióna ich chlapov.
29.novembra – Už nerozmýšľam. Som predsa cisár, čo sa mám komu čo spovedať ?! A práve som si uvedomil, že mi v tomto mraze stuhli aj také údy, u ktorých by som to už teda jakživ neočakával. Vytrhávam nohy zo studenej ruskej zeme, urýchlene píšem Márii Lujzi smsku na svojom drevenom mobile, nech vybaví last minute na ostrove Svätej Heleny. Ak dovtedy nestihnem rozmrznúť, tak sa má na čo tešiť. A ja tiež.
